Rio Ferdinand, nablýskaný Rolls-Royce bez pozlátka

Keď sa Steven Gerrard lúčil s Liverpoolom, Veľkú Britániu ako by zachvátil povinný národný smútok. Keď Rio Ferdinand oznámil koniec aktívnej kariéry, tá istá Veľká Británia zotrvala v podivnom pokoji, takmer nehnutá. Čím to, že sa tento “Rolls-Royce medzi obrancami” – ako ho kedysi nazval manažér Harry Redknapp – v cieľovej rovinke postaral o taký malý vzruch?

Ako už na hocijakú kariéru, a hocijaký jej záver, dá sa aj na Ferdinandova púť vnímať z mnohých rôznych uhlov.

Konieckoncov, aj to nevzrušivě prijatie Obrancov ústupu zo scény si možno vyložiť jednoducho tak, že sa spoločnosť ’emocionálne vyčerpala’ už pár týždňov vopred, pri náhlom úmrtí futbalistovy manželky.

Lenže takéto vysvetlenie nepostačuje.Faktom zostáva, že relatívna ľahostajnosť voči Ferdinandovej konci akurát odráža jeho relatívnu nedocenenie.

Áno, mnohí tréneri sa v priebehu časov zhodli na tom, že Rio Ferdinand platia za najlepšieho stopéra svojej generácie. Áno, Paul Scholes vyhlásil, že to bol práve Rio Ferdinand, kto mu prácu uprostred zálohy “uľahčoval”.

Avšak bežný pozorovateľ ako by sa také chvále stavali proti uveriť. Na Ferdinandovi predsa nikdy nebolo nič bombastický.Iste, žiadny iný stredný obranca si nemôže nárokovať šesť titulov Premier League či šesť nominácií do oficiálnej jedenástky sezóny ako on, ale ale ale…

Následkom tohto ‘nedorozumenie’ nakoniec pri príležitosti ‘Ferdyho’ vešanie kopačiek na klinec mnohé britské médiá – vrátane takého Sky Sports – otitulkovávala svoje oslavné články trochu obozretne.

Sústredila sa pritom na zvýraznenie holého faktu, že Rio Ferdinand patrí medzi najlepšie obranca britskej histórie – hoci by o tom správne nemalo byť najmenšieho sporu, a diskusia by sa mali radšej venovať tomu, či pasuje na samotný piedestál, alebo nie.

Ako to, že je teda východisková pozícia pre každú diskusiu o Ferdinandovej formátu tak podsadená, hoci máme po ruke toľko nesporných dôkazov o jeho veľkosti?

Nemalý podiel na tom bezpochyby bude mať zle ukormidlovaný finiš.Už posledná sezóna v Manchestri United bola zrejme zbytočná; tá jedna zostupová v Queens Park Rangers tým tuple.

Po záverečnom kole výnimočne otrasné sezóny Red Devils (2013/14) bolo Ferdinandovi v kabíne oznámené, že s ním nebude predĺžená zmluva. Celkom jasne a jednoducho. V budúcom ročníku, už ako hráč QPR, zase Rio Ferdinand stál na víťaznej strane všehovšudy dvakrát, v oboch prípadoch proti Sunderlandu.Opäť išlo o celkom zjavnú potupu.

Rio Ferdinand skrátka nekončil s žiadnou gráciou – rozhodne nie s takou, aká ho na trávnikoch po dlhé roky symbolizovala – a práve u cieľových roviniek sa pri hodnotení futbalových maratónov spravidla začína, ako sme sa presvedčili už pri rozpačitom “zbohom” Stevena Gerrarda.

Čo ďalej v prípade Ferdinanda vôbec ničomu nepomohlo, to bolo jeho usilovnej budovanie silnej image na sociálnych sieťach. Na Twitteri ho sleduje ťažko uveriteľný počet 6,2 miliónov ľudí, a popravde – Rio Ferdinand často máva čo povedať aj vo chvíľach, kedy vlastne čo povedať tak úplne nemá.

Jeho komentáre k nedávnym britským parlamentným voľbám boli mnohokrát trefné a zrejme otvárali ľuďom oči; jeho verejná podpora gamblingu nie až tak.Dobrú reklamu si zároveň ‘Ferdy’ nerobí ani prestrelkami s korunovaným kráľom internetových ‘trollov’ Piers Morganom alebo abnormálne obmedzenú slovnou zásobou.

Tretím kľúčovým bodom, ktorý môže kaliť Ferdinandovo vysvedčenia, sú jeho disciplinárne prehrešky. Keď bol roku 1997 ako teenager povolaný ku kvalifikačnému duelu s Moldavskom, jal sa taký míľnik osláviť opitý za volantom (o vodičák prišiel dohromady štyrikrát), a z chystaného reprezentačného debutu tak nakoniec nebolo zhola nič. Okrem toho neskôr Ferdinand (omylom) nakopol stevardka, zozadu zošliapol Fernanda Torresa a lakťom zákerne udrel Craiga Fagan.Jednoducho žiadny anjelik.

Posledným dôležitým faktorom, ktorý sa sčasti zasadzuje o Ferdinandovo neuspokojivé docenenie, je konečne aj samotný štýl jeho hry – mnohé atribúty ho zdobili spôsobom tak nenúteným, že mu vynášali senzačne málo kreditu.

Rio teda síce bol prototypom moderného obranca – s balónom zaobchádzal sebavedome, kopal do neho oboma nohami, bol silný, atletický – zároveň ale cielene nevyvolával žiadne salvy obdivného “ooooh”. A prečo cielene?Pretože nebudiť príliš pozornosti, tak naskrz vždy znela Obrancov herné filozofie…


 obrázok
Ferdinand – Vidić, žiarivý príklad harmónie. Zdroj: manutd.com



Slečinka, alebo len precízne odmeraný valec?

Keď bol tuto Rio Ferdinand požiadaný redakcií FourFourTwo, aby pre ňu nadefinoval ideálneho zadáka, viacmenej sa vyznal z odporu voči sklzu.Nutnosť uchýliť sa ku spektakulárnímu obrannému zákroku akoby londýnsky rodák považoval pomaly za svoju osobnú prehru.

“Keď som bol malé dieťa, jeden kouč mi hovoril, že ak moje šortky nebudú na konci zápasu špinavé, potom som nehral dobre. Ja to videl presne opačne. Ideálne v mojich očiach bolo, keď som ihrisko opúšťal s trenírkami bez poškvrny, “ líčil Ferdinand.

v tom istom článku, akurát na inom mieste, pritom Ferdinand podčiarkoval tiež ochotu takého dokonalého obranca preukázať v prípade potreby adekvátne odvahu a nebáť sa podstúpiť súboj, ktorý sa javí byť zároveň zložitý, neodvratný aj kritický.

Nie je to teda tak, že by londýnsky rodák nevedel, ako sa vrhať súperom pod nohy.To on dozaista vedel, ale často sa aj vtedy zvládal udržať na nohách a spravidla vyhrával balóny, bez toho aby musel na zem.

Obráncův niekdajší spoluhráč Michael Owen raz trefne poznamenal, že mu občas prišlo, ako by Ferdinand svojim sokom v bežeckých súbojoch schválne dával náskok, aby si to robil zaujímavé. A to vskutku perfektne postihuje Ferdinandov spôsob myslenia: radšej urobím krok navyše, pretože viem, že tým (v mojom podaní) mohutným a rýchlym krokom získam skutočnú výhodu, než aby som sklzom riskoval fatálne prepadnutie.

” je svojím nenápadným spôsobom silný – videl som to na vlastné oči v posilňovni. Jednou z jeho schopností je, že je dostatočne rýchly na to, aby k útočníkovi pristúpil, ešte než sa otočí.Fernando Torres sa v lige na Anfield proti Sériove sotva dotkol balóne, “ pridáva sa s vlastným poznatkom ďalší bývalý Ferdinandov prísediaci v šatni a sám prvotriedne stopér Gerard Piqué.

Táto Španělova slová pritom jedine posilňuje štatistika , podľa ktorej Ferdinand v podstate nefauluje . v rámci 312 ligových vystúpení v červenom drese uvidel iba 20 žltých kariet a len raz bol vylúčený.Dodatkový fakt, že zároveň spáchal úbohých 68 nedovolených zákrokov, už potom človeku akurát berie dych.

Zhrnuté a podčiarknuté: Rio Ferdinand zvládal fantasticky vyhodnocovať situácie, ktoré potom riešil rovnako elegantne ako rázne.

Práve preto taky hneď dvakrát zlomil britský prestupový rekord pre obranca (na prvýkrát, keď mal 18, išlo dokonca aj o rekord celosvetový), a na tomto mieste rozhodne nie je od veci vypichnúť, že obaja stopéri, ktorí Ferdinandova cenovku vo výške 30 miliónov libier neskôr predčili – David Luiz i Eliaquim Mangala – postrádajú práve to, čo z 81násobného anglického internacionála činilo majstra remeslá.

Rekordný posily PSG, respektíve Man City, konajú v prvom rade tak, ako im srdce káže, a až potom možno dávajú na mozog.Sú obaja vysoko inštinktívnymi hráči, ktorých prejav akosi chýba upokojujúce mechanickosti a osvedčené vzorce. Sú príliš nevyspytateľní.

To isté, pravda, platilo aj pre mladého Ria – nie už ale pre jeho neskoršie verziu, ktorá sa vyznačovala pokojom, koncentráciou a rozhodnosťou…

Vyššie odcitovaný odsek pochádza z príspevku na blogu Seba Stafforda-Bloor, ktorý je priliehavo nazvaný “Rio Ferdinand a jemná symfónia jeho éry v Manchestri United”.A vzhľadom k tomu, že symfónia je tradične dielom veľkého súboru, je naporúdzi sa dotknúť tiež ‘Ferdyho’ najplodnejších futbalových zväzkov.

Hneď sprvu je potreba zdôrazniť, že hoci sa bavíme o Ferdinandovi ako o kľúčovej podpere a v zásade nenápadné sile, nemali by sme si ho zároveň ani omylom predstavovať ako tichú vodu, ktorá brehy mlela.

Naopak, na zápasových momentkách je Rio Ferdinand snáď vôbec najčastejšie zachytený s pusou dokorán otvorenou, skoro na štýl zívajúceho hrocha, a to samozrejme nie je žiadna náhoda.

Schopný organizátor zadnej línie kedysi bez mučenia priznal, že po spoluhráčoch často pořvával aj úplnej nezmysly bez hlavy a päty, hlavne aby niečo pořvával – čo síce nápadne pripomína jeho otravné twitterovom Alterego, avšak na ihrisku to plnilo svoj veľký účel.Sám Ferdinand tvrdí, že práve takto udržiaval všetky v strehu, na špičkách.

Na druhú stranu sa však nemožno ubrániť dojmu, že hoci Ferdinand všeličo oddirigoval, hernými lídrov – či lepšie povedané dominantnými figúrami v pravom slova zmysle – bývali skôr jeho kolegovia.A nič by to nemohlo dokumentovať lepšie ako zrejme najskvelejšie stoperské dvojice viac než 20-ročnej histórie Premier League: náš Rio Ferdinand v tandeme so srbským drakom Nemanja Vidić…


Jeden za osemnásť, druhý bez dvoch za dvadsať

Sir Alex Ferguson si na Old Trafford vždy zakladal na silných tandeme v srdci defenzívnych radov.

Gary Pallister sa Stevom Bruceom boli nasledovaní napríklad Jaap Stam v páre s Ronnym Johnsen, a najmä tá prvá dvojica našla v duu Ferdinand-Vidić svoju dokonalú reinkarnáciu pre potreby 21. storočia. Opäť išlo o skvelý mix ‘železa a hodváb’, len povýšený na ďalšiu úroveň.

Obaja protagonisti si vyslovene sadli.Vidić agresívne vystupoval z radu a dôsledne chodil do hlavičkových súbojov, naopak Ferdinand skúsene vykrývali zvyšné priestory a čas od času dokonca s ľahkosťou vyvážal balónmi a de facto tak utváral základy ofenzívneho herného štýlu United.

Zároveň neexistovalo nič, čo by ani jeden z nich neovládal na obstojné úrovni. Išlo skrátka o dva podobne komplexné, a predsa dosť rozdielne lídrov; stopery-komunikátory.

Potom niet divu, že medzi rokmi 2006 a 2010 by ste zrejme v celej šírej Európe neidentifikovali lepšie zohranú stopérsku dvojicu – Red Devils v tomto intervale dostali iba 101 gólov v 152 ligových zápasoch a hneď trikrát sa stihli prebojovať medzi najlepšie štyri celky kontinentu.

Ba čo viac, tandem Vidić – Ferdinand výdatnú mierou pomáhal ManUtd dostať hneď do dvoch po sebe idúcich finále Ligy majstrov, čím napodobnil celé štvrťstoročie starý kúsok legendárneho páru v službách AC Miláno, Franco Baresi – Alessandro Costacurta.Na jar 2008 Fergusonová partia celú milionársku súťaž opanovala, pričom v tej istej ligovej sezóne inkasovala všehovšudy 22 gólov.

Čo je pritom na samotnom Ferdinandovi možno ešte lepšie ako úchvatná symbióza s Vidič, to je jeho nadštandardné operovania takisto po boku celého radu ďalších, nie tak obdarených parťákov.

Vidič sa treba často dostávalo hlasnejší chvály, mnohokrát sa však zabúda, že v semifinále onej majstrovské jazdy Champions League kapitán Rio Ferdinand zorchestroval kompletné vynulovanie Messiho a spol. aj bez Srbi pomoci. Po boku Wesa Browna.

To isté vo väčšom meradle sa opakovalo o pár rokov neskôr, počas Ferdinandovej dosť možno najlepší individuálny sezóny v červenom drese.V priebehu ročníka 2011/12 musel Rio hneď 23-krát na pľaci spolupracovať s neotrkaným Jonnym Evansom a ustál to s nonšalanciou sebe vlastnou. Odvrátil najväčšie množstvo balónov zo všetkých hráčov Man Utd (čo veru nebývalo zvykom) a svojmu partnerovi umožnil pre raz vyzerať ako spoľahlivý stopér a možno aj budúce opora veľkoklubu.

Ak severoírsky zadák vtedy prežil svoju bezo zvyšku životnú sezónu, na ktorú ešte mal nadviazať a nenadviazal, Rio Ferdinand zdanlivo dosahoval vrchole – a akonáhle bol v septembri 2012 nekompromisne rozbitá expresom menom Gareth Bale, o jeho prekročení pomyselného zenitu nepochyboval už vôbec nikto.

Lenže chyba lávky.Kristove roky dávno prevyšujúcu veterán išiel vtedy ešte raz poriadne do seba, dokráčal si pre rekordný šiestu nomináciu do PFA tímu roka a zo scény sa pomaly začal vytrácať ešte len vzápätí, okrem iného vinou neustále sa vracajúcich problémov s chrbtom.

čo sa ďalej Ferdinandovej obdivuhodné prispôsobivosti týka, hravo dokumentovať ju možno aj na medzinárodnej scéne.

Na svetovom šampionáte 2002 ešte mladý Rio žiaril po boku mohutného Sola Campbella a spoločne pripustili len tri góly na priestore 450 turnajových minút, keď minimálne za ten Ronaldinhov z polky ihriska vážne nemohli.A o štyri roky neskôr to potom bolo v podaní dua Ferdinand – Terry ešte lepšie.

Medzi dlhoročnými oporami dvoch najúspešnejších anglických klubov poslednej doby by sa vlastne mohlo (a malo) rozhodovať aj o tom, kto z nich je tým úplne najlepším ostrovnom stopérom moderných dejín.V prospech Johna Terryho – aj v 34 rokoch celkom určite najlepšieho stopéra PL – zrejme hovorí o niečo dlhšiu trvanlivosť, ak nie priamo väčšia konzistencia; pre Ria Ferdinanda možno zase o niečo hutnejšie slina pre veľké zápasy.

V prvom rade by sme ale nemali podceňovať tú skutočnosť, že zatiaľ čo dvaja veľkí stredopoliarovi futbalovej histórie Albionu – Steven Gerrard s Frank Lampard – spoločnú reč napospol nikdy nenašli , dvoma titánom medzi britskými stopery to naproti tomu klapalo náramne.Na MS 2006 anglická defenzíva pod dohľadom maršalov Ferdinanda a Terryho kapitulovala iba raz, z kopačky Švéda Allbäcka…


obrázok
Peroxidový blondiak Ferdinand po prestupe do Man Utd. Zdroj: manutd.com



Ukážkovo napravený nezbedník z ulíc Peckhamu

Rio Ferdinand je rozporuplnú postavou britskej futbalovej scény .Už vyššie sme uviedli pár prechmatov a spoločenských pokleskov z jeho dielne by sme našli oveľa viac – bez toho aby sme pri tom museli vyvíjať nejakú zvláštnu námahu.

Bavíme sa teda síce o váženom produkte známej akadémie West Hamu a ‘druhom Bobbym Mooreovi’, ktorý skóroval len krátko po svojom debute vo veku iba 17 rokov a ihneď nato bol prizvaný do kempu pred Eurom 1996 (!) ; zároveň ale aj o osobe, ktorú Sir Alex Ferguson v tom istom čase nazval “veľkým, ľahostajným hlupákom”.

Na anglický severozápad tento hýčkaný supertalent dorazil čoby čerstvý semifinalista Ligy majstrov a maznáčik bývalého vynikajúceho stopéra Arsenalu, toho času už manažéra Leedsu Davida O’Learyho.Mastná cenovka, blonďavý melír aj výstredný biely oblek vtedy neomylne zvestovaly krušné časy.

Všetky skeptické prognózy sa prvýkrát potvrdili rovno vzápätí, keď sa Ferdinand po jedinej kompletnej sezóne na Old Trafford nedostavil k antidopingovému testu. Práve vo chvíli, keď dopadol na pomyselnej dno a osem mesiacov nesmel kvôli vlastnej hlúposti hrať súťažné zápolení, sa však v jeho chronicky ľahkovážne hlave niečo pohlo.

“Keď som bol suspendovaný, zistil som, kto sú moji praví priatelia. V takýchto časoch sa musíte zhliadnuť v zrkadle.Mám dostatočne silnú kožu a charakter naďalej tvrdo makať? “ spomína Ferdinand, ktorý zrovna takú pevnú vôľu rozhodne preukázal: podľa svojich slov si dal od tréningu pohov iba v šiestich dňoch z tých circa 240 bez zápasovej záťaže.

Napriek tomu je logické, že temperamentný obranca fanúšikom Manchestru United udalosťami roku 2003 žiadnu radosť neurobil; raz ho dokonca aj vzpriamene konfrontovali v jeho cheshireském sídle, načo Ferdinand kajúcne priznával, že mal veľké šťastie, že od klubu dostával po celý čas trvania trestu plne zaplatené.

v lete 2005 sa potom Ferdinand s tým istým klubom zdráhal podpísať nový kontrakt, ale od tej chvíle uplynuli už celá dekáda, a podľa toho sa v očiach verných priaznivcov Červených diablov zmenil aj sám pôvodné ‘votrelec’ z juhu Londýna.

Ten sa medzitým na priemyselnom severozápade krásne zabýval, stal sa tam dokonca spoluvlastníkom reštaurácie, a textilom prešli úli mesto mu čoskoro začalo regulárne imponovať.

“Manchester mám naozaj rád a páči sa mi tá hrdosť ľudí na vlastné mesto.Niečo také v Londýne nemáte. Ľudia sú možno pyšní na to, že pochádza z určitej oblasti – ako ja z Peckhamu -, ale už sa to nešíri ďalej na celé mesto, “ vysvetľoval Ferdinand zhruba pred tromi rokmi, aby sa nakoniec do hlavného mesta predsa len znova vrátil; hlavne kvôli chorej žene a deťom.



Onen fakt, že Rio Ferdinand takto analyzuje a pozná svoje okolie, by pritom nemal nikoho prekvapovať; jeho angažmán v spoločnosti je totiž vytrvalé a popravde hmatateľným spôsobom záslužné.

Potom, čo bola roku 2000 v Peckhamu niekoľkých tínedžermi chlapcov dobodaná 10ročná nigérijská dievčatko, rozbehol Ferdinand s posvätením premiéra Blaira hlasnú kampaň proti nožom aj iným vražedným nástrojom. a poháňaný spomienkami na svojho spolužiaka, ktorý sa v 90.rokoch stal obeťou rasisticky motivovaného útoku, ďalej s fenoménom násilia medzi mládežníkov bojuje aj v iných kútoch sveta; mnohokrát prostredníctvom športu ako formy rozptylu. Sám vraj prizeral pár prestrelkám a nemal nijako jednoduché detstvo, takže mu niečo také príde úplne prirodzené.

Podobne chvályhodným spôsobom sa Rio Ferdinand zapája rovnako v celkom odlišných sektoroch – v Salforde pomáhal preraziť mladým futbalistom i trénerom, v severozápadnom mestečku Eccles zase povzbudzoval tamojšej fotografky, nedávno sa podieľal na osvete o vírusu Ebola, a podobne. ..

Zďaleka najlepší na všetkých týchto Ferdinandových iniciatívach je každopádne tá všadeprítomná naliehavosť.Ochota ‘zašpiniť si ruky’, pôsobiť naozaj tvárou v tvár, (často doslova) na mieste činu – to sa v dnešnej dobe medzi celebritami príliš nenosí a hocikto sa obmedzuje iba na charitatívnu činnosť, z ktorej trčí istá dávka alibizmu.

Rio Ferdinand je presným opakom takého ‘gaučového pomáhačov’. Naopak sa aktívne ponúka a svoje akcie zámerne zdobia ďalšími známymi osobnosťami z brandže aj mimo nej, ktoré mu je nezriedka pomáhajú tiež financovať (viac tu od Henryho Wintera na Telegraph). Roku 2007 sa dokonca Ferdinand vypravil za svojím otcom Julianom do Ugandy a založil tam s ním prvou futbalovú akadémiu v krajine.

Dnes 36-ročný veterán vždy sníval o tom, že si raz v dôchodku postaví malú umělku a dvakrát-trikrát denne si tam pôjde na staré kolená s partiou kamarátov zakopať.Takéto bezstarostné bláznenie je teraz zrejme passé; veď začiatkom mája Rio Ferdinand kvôli rakovine prišiel o svoju družku Rebeccu.

Miesto malého futbalu si tak pravdepodobne Ferdinand vyhradí ešte viac času na rôzne nadačné aktivity, a ako obvykle tak dozaista bude činiť sa sotva vídané úprimnosťou.

Práve preto – ale aj pre vlastné výkony na ihrisku – by si snáď tiež ikonické číslo 5 malo vyslúžiť akýsi symbolický prídavok rešpektu verejnosti, ktorá ako by mu ho nevedomky dlhovala…